Začalo to už ráno. Nestihol som si totižto vybrať peniaze z bankomatu a ostalo mi
už len niekoľko tisíc pesos na cestu a nejaký ten taxi. Cesta mala trvať asi šesť hodín, žiaľ, trošku sa pretiahla. Hlavná cesta medzi Bogotou a Armeniou je veľmi rušná nákladná tepna. Väčšina tovarov, ktoré prichádzajú do Kolumbie od Pacifiku a sú určené pre hlavné mesto a jej okolie idú práve touto cestou. Takže cesta je plná klasických amerických ťahačov rôzneho datovania, každý z nich má naložený kontajner. K tomu keď sa pridajú strmé a nekonečné andské kopce, množstvo autobusov a ešte aj osobných áut, tak z toho z toho vychádzajú pekné kolóny aj na niekoľko hodín. No a pri mojom
apetíte prišiel na rad aj môj spomínaný problém s hostovosťou. Bol som hladný a nemohol som si nič kúpiť, lebo som nevedel koľko budem potrebovať peňazi keď dorazím na miesto určenia. Celý deň nič v ústach a človek len čaká, kedy sa to konečne pohne. No a keď sa to konečne začalo trošku uvoľňovať, tak sa náš šikovný šofér spojil s jedným kamiónom v oblasti spätných zrkadiel. Nič sa síce nestalo, ale vybavovačky s policajtami nás stálo ďalšiu hodinu. Do toho prišla tma a ešte hmla, že sa dala nožom krájať. Keď sme konečne podvečer dorazili do cieľa, hovoril som si, že takéto cesty už asi neprežijem.
Našťastie musím povedať, že odvtedy sa to neopakovalo.
Armenia je klasické juhoamerické mesto rozdelené na dobrú a horšiu časť. Autobusová stanica je vždy v tej horšej časti, preto je lepšie, najmä naložený s batohmi, zobrať nejaký autobus prípadne taxík. Toto mesto je uprostred hôr v tropickej oblasti. Neďaleko mesta leží park Nacional del cafe, teda národný park kávy. Jedna časť tohto parku je síce vybudovaná v štýle klasického zábavného parku s kolotočami a horskými dráhami, druhá sa však naozaj venuje káve. Každý si môže pozrieť kávovníkovú plantáž a ochotní sprievodcovia vysvetlia všetko ohľadom procesu výroby kávy. Dokonca je možné pozrieť si aj klasický farmársky domček s kompletným vybavením, kde fúzatý ujec vie všetko o živote farmárov v minulosti a navyše po dvoch rokov angličtiny na univerzite tretieho veku hovorí plynulou angličtinou i keď s miernym kolumbijsým akcentom.
O niečo prírodnejší zážitok mám z Údolia Cocora. V tomto údolí rastie unikátna vosková palma, ktorá dorastá do veľkých výšok. Do údolia sa dá dostať iba jedným spôsobom - na korbe maličkého jeepu. Mestili sme sa na ňu asi desiati, turisti prevažne zo západnej Európy, ja a môj kolumbijský sprievodca Cristian. Samozrejme my ako najmladší, trčali sme postojačky zo zadu. Samozrejme, toto miesto bolo aj najzábavnejšie, ale neodporúčam to robiť príliš často, vcelku ma z toho boleli moje útle rúčky. Po dopravení do vyššej polohy rozhodli sme sa pre trošku turistiky.
Šli sme krásnou zelenou dolinou, posiatou týmito palmami, míňali sme stáda kráv, niekedy aj s kovbojmi, tu nazývanými vaqueros. Dážď bol na spadnutie, ale napriek tomu sme šľapali hore údolím, postupne sme prešli do hustého tropického lesa. Stúpali sme hore, ale s nami stúpala aj hmla. Dostali sme sa až k bodu, ktorý avizoval vysokú nadmorskú výšku a človek mohol očakávať pekný výhľad, ale to by sme nemohli byť v obklúčení hustými oblakmi. Takže sme to vzdali a vrátili sa späť. Táto túrka nám trvala asi päť hodín, takže keď sme dostali späť do údolia celí od blata, tak sme boli celkom radi, že si môžme dať pivko a zviesť sa zvyšné kilometre dole opäť na džípe.
Po tomto trojdňovom športovo - prírodno - historickom intermezzo som sa presunul do mesta Cali. Toto mesto známe najmä vďaka niekdajšiemu mocnému kalijskému kartelu, ktorý sa na krátko dostal k moci po tom, ako bol najväčší kolumbisky narkobarón Pablo Escobara zlikvidovaný vládnymi vojskami. Zatiaľ čo Escobara bol vo svojom meste Medellin nesmierne populárny najmä medzi mestkou chudobou, kalijský kartel zvolil iné motto: Čisté ulice, pekné mesto. To znamenalo obdobie extrémneho teroru voči chudobnému obyvateľstvu tohto mesta. Dnes je Cali však najmä tropické centrum zábavy a tanca. Navštívil som bývalu železničnú stanicu, ktorá bola pred nedávnom prebudovaná na moderné nákupné mólo. V tomto duchu pôsobí celá severná časť mesta.Toľko tanečných klubov ako je na Avenida sexta, teda na šiestej evenjú, sa len tak nevidí. Mesto žije futbalom a tancom. Večer po futbalovom
zápase sa Sexta rozbúrila, tancujúci futbalový fanúšikovia boli všade! Neviem presne čo to znamená, ale s ohromnou radosťou po sebe ľudia hádzali biely prášok, ktorý ale určite nebol to na čo som myslel ja vtedy ani vy teraz..
No neviem, každopádne to bola super atmoška! Je hriech byť v tomto meste a neísť sa pozrieť ako to žije večer v kluboch. Salsu som vyskúšal už jeden večer v Armenii, tu som sa k tomu nedostal. Iba som pozoroval miestnych ľudí, ako to majú zažité v krvi. Ten pohyb a rytmus, kolumbijská káva chutí inak ako tá naša európska!
